Alkoholizmus u žien je mimoriadne častý, akurát to zvyčajne vedia dlhšie utajiť. Pijú tajne po nejaký čas. Keď sa to dostane do štádia že už je zle, že sa to “prevalí”, býva už dosť neskoro a človek sám z toho nevylezie.

Skúste jej navrhnúť absolútnu abstinenciu. Ak by to dokázala bez liečenia, bolo by to riešenie. Ak ešte nie je fyzická závislosť teda… Ono výsledkom liečenia aj tak nie je nič iné. Ak to sama nedokáže, tak v liečení na to dostane viac informácií.

V podstate sa mame nedivím, lebo to čo si prežila je aj na koňa priveľa. Len keby si uvedomila, že teraz ubližuje ona nám. Na jednej strane keď je striezva, povie, že už nám takto blížiť nebude a na druhej, keď nie sme pri nej vypije si pivko a potom už to ide, schová si fľašu a už potajme popíja. Pýtala sa ma, že či prežijem tú hambu, keď sa všetci dozvedia, že je na protialkoholickom a že je alkoholik. Neviem ako sa s tou hambou popasujem a ako sa budú na mňa všetci dívať, ale ak to pomôže, vydržím to. Sestra má len 8 rokov, keby nebolo jej tak sa na to možno úplne vykašlem a odídem, ale keď sa na ňu pozriem aká je krásna, múdra, šiková…Kto by sa o ňu postaral? Otec alkoholik? Ten keby sa mal o ňu starať, tak neviem ako by chúďa dopadlo.

Prečo je to takto v živote? Nerozumiem! Tak ma to trápi. Keby sme sa troška snažili, bolo by nám krásne.
Toľko je tu článkov o mamách, nevedela som, že toľko mám má také problémy. Myslela som si, že vždy len muži sú tý čo píjú, preto som som cítila takú hambu, že moja mama je taká. Koľko krát som išla hoci kde pre ňu, keď som vedela, že je opitá, len aby ju ľudia na ulici a v autobuse nevideli. A nerozprávali, že toto je tej a tej mama.